švajčiarsko, vlak a matterhorn

Autor: Ľudovít Farkaš | 24.2.2012 o 22:20 | (upravené 6.3.2012 o 15:29) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  27x

STREDA 30.09.2009 Rozhodnuté. Ide sa. Smer - Švajčiarsko. Najsamhlavnejší cieľ = vidieť Matterhorn a neumrieť. Všetky veštiarne, vrátane pána Iľka nám predpovedajú pekné počasie, všetci nám držia palce, vravia, že nám závidia a šli by s nami.

 

Do Bratislavy a Viedne je to rutina. Wesbahnhof je v troskách - teda vo výstavbe, ale dlho nečakáme a nastupujeme do Wiener Walcera. Miestenky máme do kupé iba my, ale prisadá si nejaký Östereich. Zakrátko však vystupuje a my už ležíme a spíme až do...

 

 

ŠTVRTOK 01.10.2009

 

...Sargans. Nikto nás na hraniciach nebudil. (Spomínam na prvú cestu do Švajčiarska: Kam, prečo, na koľko, kde budete spať, koľko máte peňazí... zvedavosť colníkov nepoznala medzí )  Tu prestupujeme do vláčika smer Chur. Ani som nestihol zadriemať a sme tam. Na programe je neplánovaný bonus - Arosa - malá odbočka vláčikom z nadmorskej výšky 584 m do 1739  metrov n.m. Hodinka jazdy nádhernou scenériou -  vraj. Je síce už 6.45, ale stále tma. A sme hore na Arose. Turistické a lyžiarske stredisko, ako u nás na Štrbskom plese. Dušička mi plesá, lebo so svitaním sa ukazuje že bude jasno a krásny výhľad.

Je tu aj lanovka na Weishorn, minule tam vraj boli ale... chodí až od 9.00 a to tu už nebudeme. Trochu preto lamentujem, ale musím prestať, lebo Jarovi to nerobí dobre.

Takže si dáme raňajky, Jaro rezeň, ja kukuričné doštičky. Svoj posledný rezeň som zožral ešte nadránom v rýchliku. Suché konštatovanie kolegu - kto si neprepije, má. Urobíme pár fotiek a čakáme na vláčik späť.

A je to!! som ja len ... Došla mi baterka vo foťáku tak obdivujem scenériu bez fotenia. Situáciu zachraňuje Jaro - fotí o dušu. Aspoň že tak, sú to počas jazdy nádherné pohľady.

V Chure sa chvíľu motáme po stanici a ohŕňame nos nad cenami bagiet, čokolád a turistických máp. V turistickom informačnom centre mali iba reklamy.

 

A je tu vláčik smer Disentis / Mustér, to je už na trase vychyteného Glacier expresu.

Žiaľ ani tu nieje zásuvka a foťák zostáva mŕtvy. (Mám tu ešte dopísať, že je 11.00, od 5.00 sme vo Švajčiarsku a žiadny sprievodca v žiadnom vlaku lístky nepýtal, vlastne sme ho ani nevideli. Načo sme si my vybavovali tie FIP-ky.)  Asi som ho privolal, práve sme boli riadne skontrolovaní.

Z pohodlia vlaku obdivujeme pekné výhľady povodia rieky Vorderrhein, hádame ktorý úsek naši dvaja kamaráti šľapali peši a pristávame v Disentis.

Prestupujeme do vláčika spoločnosti Matterhorn gothard bahn a šplháme po zuboch do stanice Oberalppass - 2048 metrov nad morom.

Vystúpili sme a kocháme sa vysokohorskou scenériou. Nádherné výhľady, malé jazierko a najmä - krásne počasie... super, super.

Kŕmime sa, pobehujeme, aby sme sa odfotili so súpravou Glacier expressu a nastupujeme do vlaku na krátky úsek cesty dolu (1447  m n.m.). Špirálovito klesáme do Andermattu.

A namôj veru nie som ochotný uveriť, že tam hore sme boli pred chvíľou a o malú chvíľu budeme tam dolu.

 

To je teda dobré!! Človek sa musí zmýliť, aby videl nádherný priesmyk. V Andermate bolo málo času na prestup, na treťom nástupišti boli na tabuli dva vlaky, ... no a my sme si vybrali ten nesprávny. Namiesto smeru na Brig sme šli na Göschenen - malá odbočka železnice Matterhorn gotthard bahn k hlavnej trati a ústiu známeho Gotthardského tunela.

Nádhera, neviem čo viac obdivovať, či prírodné scenérie priesmyku, či odvážne dopravné stavby človeka v tomto prostredí. Trochu adrenalínu pridáva aj fakt, že na tento úsek trate nemáme lístok... Ale sprievodca neprišiel ani po ceste tam, ani späť, takže sme opäť v Andermatte   a dúfam že tentokrát už sedíme vo vlaku do Brigu, aj keď s hodinovým oneskorením. Stálo to za to.

 

 

 

 

Namaškrtení predchádzajúcou exotikou nás už „obyčajná" švajčiarska krajina nudí. (Pred pár rokmi sme sa jej nevedeli nabažiť.)

No ale už sme v Brigu, sedíme vo vlaku do Spiezu, kde by sme mali byť o 18.24. Pôjdeme novým tunelom, ktorý bol otvorený v júni 2007 a má dĺžku 34,7 km. Už len dobrý spoj do Interlakenu a aby bola voľná izba v hosteli. A keď nie? To budeme riešiť potom.

Nič nebolo treba riešiť, zo stanice Interlaken West. do hostela kúsok, izba voľná dorozumievanie perfektné, (vďaka ochote z oboch strán). Izba veľká aj keď drahšia (32 frankov/osoba/noc)čistá, sprcha ako životabudič, paráda. Večera a spíme.

 

PIATOK 02.10.2009

 

To môj rozum nepochopí, ako tí švajčiarski železničiari vedia, kedy prídeme na stanicu a kam chceme ísť. Vždy tam totiž máme pristavený vlak, nastúpime a najneskôr za minútu odchádzame. Z Interlakenu West na Ost a odtiaľ do Meiringenu. Po mojej malej dezorientácii pred stanicou naberáme správny smer - Reichenbachfall - čo je vraj mohutný 120m vysoký vodopád. O chvíľu sa mi to prestáva páčiť, lebo ideme na moje nohy príliš strmo dohora. Našťastie máme po ceste ovečky, kozičky, kravičky, cez pasienky ktorých prechádzame.

Pri jednom takom prechode sme obaja utrpeli šok - elektrický. Ohradníky sú skrátka funkčné a neradno to skúšať. Pri vodopáde sme museli zapojiť všetku svoju fantáziu, pretože z jeho veľkosti sme videli akurát výšku, ostatné sme si museli domyslieť. Ako sa vyjadril Jaro, kvôli takému cícerku sa sem neoplatilo škriabať. Po prechádzke dnom vodopádu sme vyliezli po schodoch na vrcholovú stanicu pozemnej lanovky, ktorá práve oslavovala storočnicu. Tam som sa zaťal a odmietol ísť dolu pešo. Protesty kolegu ma neobmäkčili a keď sa nás rovnako stará obsluha opýtala, či sa chceme odviezť, príkývol som a kúpil lístky „za bagateľ" - po 7 frankov (140.- SK).

Pešo sme sa vybrali za ďalšou atrakciou s názvom Aareschlucht - kaňon rieky Aare. Tu zase (vraj oveľa lepšie) zainvestoval kolega a kúpil vstupenky po 7,5 franku. Som mu teda pol franku dĺžny.

 

Dámy a páni, ale táto investícia sa naozaj oplatila. Predstavte si rieku ako Kysuca na jar, ktorá sa vtesná do kaňonu miestami širokému 2 - 3 metre, vysokému možno sto metrov. V stene nad vodou je lávka po ktorej kráčate za hukotu vody a neviete kam skôr pozrieť. Prešli sme to dvakrát, tam aj späť - pre istotu. Dalo sa totiž vrátiť vláčikom cez tunel v skale povedľa celého kaňonu. Ale ... čo už uvidíte v tuneli. Cestou späť sme sa poprechádzali po slnkom zaliatom Meiringene a pochutili si na nazbieraných jablkách. Lákala nás lanovka na Halisberg Reuti (1601m) a tak sme hľadali nástupnú stanicu(600m). Zaujímavé ako dokáže zmeniť chute človeka taká maličkosť ako cena. Aby to bolo naozaj zaujímavé nestačí jedna lanovka, ale ďalšie tri, do Planplatten (2250m)   ... ibaže za cenu 52 frankov. Verte alebo nie, zrazu sme prestali mať chuť a navštívili radšej protrestantský kostol Michaelskirche zo 17. storočia so zaujímavým interiérom. Sme znova na stanici a ako inak čaká nás pristavený vláčik do Interlakenu, ktorý sa po našom nastúpení pohol. Kolegu šokovala sprievodkyňa, lebo chcela od nás okrem lístkov FIP aj nejaký preukaz totožnosti.

Ďalší plán bol Gründenwald alebo nejaká iná časť z tratí Jungfraubahn. Keď sme sa dozvedeli ceny, znovu nás prešla chuť. Špekulujeme čo ďalej. Rozhodli sme sa naslepo zájsť na FIP-ku do Zweisimmenu a malou odbočkou do Lenku. A sme tu. Cesta sem, to bol príjemný oddych cez zelenú vykosenú nádhernú krajinu s roztrúsenými farmami - nádhera. Zvečerieva sa a zároveň mračí, takže vysoké kopce na konci doliny len tušíme. Ale zachádzka to bola príjemná.

A sme „doma" sprcha padla náramne, rovnako večera. Jediný čierny bod je, že kolega odmietol pozvanie na pivo. Tak som ho musel vyduť sám. ... vzápätí večerám natretý chlieb a pol litra kakaa. Ale nebojte sa, mne to nič neurobí.

 

 

 

 

 

 

 

SOBOTA 03.10.2009

 

A je ráno, posledný deň. Deň čo sa volá Matterhorn. Halabuším už od štvrtej. Varím čaj a kávu, balíme. O 6.06 nám ide fajnové ICE do Spizu a druhé IC, podobné do Vispu. Stále je tma. V Spize na nástupišti si dám urobiť foto s Matterhornom - na plagáte - čo keď tam hore bude zamračené... Radšej na to ani nemyslieť. Vyslovujem nádej, že z Vispu do Zermatu už bude vidno. Pri tej lamentácii som bol jemne upozornený, že tma nie je preto, že je tma, ale preto, že ideme znova tým dlhým tunelom

Koniec všetkým srandičkám. Je čosi po siedmej (7.10) a sedíme vo vlaku Matterhorn Gothard bahn z Vispu do Zermatu. Že by sa ten môj sen predsa len splnil? Už sa celkom rozvidnieva a opäť, už po koľkýkrát, začína divadlo na ktoré nestačia ani moje pisateľské ani fotografické schopnosti. Predstavte si, že sa veziete v modernom vlaku v stene údolia a niekedy skôr rokliny Slovenského raja, ibaže niekoľkonásobne zväčšenej. Zvláštne farby začínajúceho rána tomu dodávajú neobyčajné čaro. Nevieme do ktorého okna skôr. Na konci doliny - ako lákadlo - sa objavujú biele vrcholky vysokých kopcov. Od zastávky St. Niklaus sa dolina rozširuje a my sa nevieme dočkať toho vytúženého kopca. Biele vrcholky akoby sa rozsvietili - to ich ožiarilo vychádzajúce slnko. Obišli sme i obrovský zosuv pôdy z roku 1991 a stúpame stále vyššie. Pred zastávkou Täsch prechádzame okolo obrovských krytých garáží, spred ktorých vychádzajú vlaky do Zermatu a späť v kyvadlovej doprave. Autá totiž ďalej nesmú.

Konečne Zermat. Tesne pred ním za poslednou zákrutou sa kolegovi rozžiaria oči „Ja ho už vidím, prvý som ho uvidel!" Jasné ... keď ma posadil chrbtom k smeru jazdy. Vytešujeme sa z krásnej bezoblačnej oblohy a hľadáme dolnú stanicu zubačky Gornergrat bahn. Bez problémov - je totiž oproti železničnej stanice. Kým som sa vrátil dovymieňať eurá za franky, kolega iniciatívne vybavil 25% -nú zľavu čo ma veľmi a príjemne prekvapilo. (Neviem, či potajme neštuduje Nemčinu a len sa tak robí)

Keď nás cez turnikety pustili do čakárne, vedúca veľkej japonskej skupiny dôchodcov spustila výklad. S úsmevom sme sledovali, ako rozštebotaní japonci zmĺkli, každý, podotýkam každý z nich vybral pero a papier a robil poznámky o dušu, ako by zajtra mali z toho maturovať.

 

A začína druhé dejstvo. Vo vláčiku sa vezú piati Švajčiari, jeden pes, tridsaťtri Japoncov a dvaja Slováci. Všetci okrem psa sledujú neskutočné výhľady na obe strany. Tu je moje pero naozaj slabé.To sa musí vidieť. Kopec kopcov, Matterhorn, sa ako dobrý herec predstavuje v tých najrôznejších scenériách a podobách. Občas sa na chvíľu stratí, aby sa vzápätí objavil ešte krajší a impozantnejší. Okrem prírody musíme obdivovať i skutočnosť, kam až možno postaviť železnicu. Je 9.21 a vchádzame do vrcholovej stanice Gornergrat 3089 metrov nad morom. Nad ňou sa týči kamená budova hotela, hvezdárne, reštaurácií a obchodov so suvenírmi v jednom. Nevieme sa nabažiť úchvatnej scenérie. Zájdeme i do kaplnky, zapálim kahanček a myslím na svojich doma. A znovu chodíme po najbližšom okolí, a fotíme a fotíme... Nakŕmime seba i nebeské vtáctvo, a ideme kúsok ďalej. Neúspešne sa pokúšame naštartovať pohodený dopravný prostriedok -  starú metlu a tak sa musíme predsa len spoľahnúť na železnicu. Samovrahov rútiacich sa dolu na bicykloch už nasledovať nemienime vôbec. Zaujalo ma stádo dlhosrstých kôz, aj som sa chcel skamarátiť, ale kým som vydoloval kúsok chleba, odohnalo mi ich druhé stádo, ktoré práve vystúpilo z vlaku. Keďže hore začalo byť už trochu plno, o 12.43 nastupujeme do vláčiku a vezieme sa dolu tou krásnou scenériou v opačnom garde.

Znovu v Zermate, je pol druhej a vybrali sme sa na prechádzku slnkom zaliatym horským mestečkom. Fotíme originálnu architektúru, kúpime suveníry a ... lúčime sa. Vo Vispe už o nás ako vždy vedia a tak môžeme rovno nastúpiť do IC smer Zürich. Je 15.57 a my opúšťame atraktívne miesta. Tretíkrát sa dlhou rúrou vezieme do Spizu a ďalej a ďalej...

To už bude treba len vydržať. (Pssst. strašne sa domov teším.) Vchádzame do Bernu a kolega zahlási: „tak to som ešte nevidel". Nechce sa mi veriť, lebo v Berne na stanici bol už stokrát. Čo ale nevidel, boli nádherné vrcholky zasnežených štvortisícoviek na pozadí kostolných veží mesta. Záviďte nám, také máme nádherné počasie.

 

 

 

V Zürichu musíme vydržať štyri hodiny, vyberáme sa do mesta, nakŕmime sa spolu s labuťami pri rieke Limmat  a ideme ďalej až po katedrálu Grossmunster na ktorej sa akoby na našu počesť rozozvučia všetky zvony. Je to majestátne. Na stanici využívame metódu LIO (náš kamarát) pri vykonávaní potreby v pristavených súpravách a konečne sa dočkáme nášho rýchlika. Do Viedne meškáme hodinu, a tak nevystupujeme na West bahnhof ale na Wien Huteldorf . Odtiaľ S-bahnom na Süd ... a to je skoro už doma. Obrovská káva, hodne mlieka a konečne  som schopný fungovať. Ešte že mám takého spoľahlivého vedúceho. Keď človek nemusí tak sa znehá. Vďaka za meškanie, v Bratislave čakať nemusíme a posledným spojom tejto cesty sa o 14:50 dostávame do Žiliny. A na vŕbe je zvonec a rozprávke je konec. Švajčiarsko zase nesklamalo.

 

Ľudo Farkaš

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico na sneme opäť útočil aj na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Dušan Čaplovič a Pavol Paška.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?